Nedávne udalosti, ktoré sa stali priamo v mojej rodine, ma podnietili k tomu, aby som sa verejne vyjadrila k našim nemocniciam. Nie k jednej, bohužiaľ. Raz za čas sa v televízii objaví reportáž o zanedbaní zdravotnej starostlivosti. V niektorých prípadoch malo toto zaobchádzanie s pacientmi fatálne následky.Človek by čakal, že sa ľudia z týchto negatívnych udalostí poučia. Na nešťastie nie, nepoučia.
Minulý týždeň bola v Banskobystrickom kraji privolaná sanitka k nehode. Muž sa prevrátil na traktore, ktorý ho následne privalil. Sám z posledných síl kontaktoval manželku, ktorá mu privolala sanitku. Tá dorazila na miesto a previezla raneného na urgentný príjem. Všetko by bolo v poriadku, keby ho manželka po príchode do nemocnice nenašla sedieť samého na chodbe. Doktor po ošetrení skonštatoval zlomeninu kľúčnej kosti a muža poslal domov bez mihnutia oka, aby cez víkend počkal na operáciu, na ktorú sa má sám v pondelok ráno dopraviť. Pani v šoku a v domnení, že asi vedia čo robia, posadila muža do auta a odišli.
Peklo nastalo po pár hodinách, keď infúzia proti bolesti prestala účinkovať. Je naozaj na zamyslenie, prečo sa muž, ktorý mal ležať v nemocnici, ocitol na gauči v obývačke v ukrutných bolestiach a mdlobách pred očami svojich neplnoletých detí. Manželka ho teda v panike zázrakom postavila na nohy a za pomoci najstaršej dcéry viedla k autu. Vo výťahu muž odpadol úplne. Zvalil sa na vlastnú dcéru, ktorá takmer tiež od strachu odpadla. Nakoniec sa im zázrakom podarilo naložiť ho do auta. Pani sa rozhodla aj po mojom vlastnom úsudku, zaviesť ho do inej nemocnice, o ktorej som si do vtedy myslela, že ich prístup je naozaj na najlepšej úrovni v okolí.
Keď dorazili na urgentný príjem v Banskej Bystrici, odľahlo mi. Pomyslela som si, že tam sa už konečne o neho adekvátne postarajú. Obrovský omyl. Prijali ich, zapísali, muža uložili na lôžko a nechali ho opäť čakať, čo by stále nebolo až také hrozné, nakoľko nie sme v americkom akčnom filme a vieme ako to u nás chodí. Prekvapenie ich čakalo až v ambulancii. Službu konajúca lekárka sa zachovala maximálne neprofesionálne a dokonca úplne neľudsky. Po oboznámení sa so situáciou, začala po na smrť vystrašenej a vyčerpanej žene doslova ziapať. Zraneného popritom ani nevyšetrila. Nakričala na ňu, ako si to predstavuje, že oni majú plno, že sú zo Zvolena, prečo nešli tam. Ako sa ho opovážila naložiť do auta, či si neuvedomuje, že tým ohrozila jeho život a pod. Vôbec nereagovala na informáciu, že vo Zvolene ich poslali domov. Pani už nápor nevydržala a srdcervúco sa sa rozplakala...Až vtedy sa Pani Lekárka zháčila nad svojím vlastným správaním.
A tak sa pýtam, je toto vôbec normálne? V jednej nemocnici vás pošlú domov, aby ste na operáciu čakali na gauči. Vtedy prevoz osobným autom ničí život neohrozuje.? Ale keď doma otec odpadne na vlastné dieťa, to je v poriadku? A následný prevoz osobným autom už v poriadku nie je? Tak čo máme teda robiť ak je naše zdravie ohrozené? To naozaj máme mať strach vôbec do nejakej nemocnice vkročiť? A ak tam aj vstúpime pripraviť sa na boj o vlastný život? To si máme vlastné ošetrenie vydupať? Viem, že platy doktorov nezodpovedajú ich práci, ale to nikoho neospravedlňuje. Ak sa raz pre toto povolanie rozhodnem, tak ho snáď budem robiť. Nie je to predsa pekáreň ani kaderníctvo. To si naozaj ten lekár povie, že dnes sa mu nechce? Kde sa stráca ľudskosť? Zodpovednosť?
Pre úplnosť príbehu, nakoniec sa nemenovaná Pani Doktorka nad nimi "zľutovala" a muža ošetrila. Operácia prebehla zázrakom na druhý deň.
Plus perla na záver. K môjmu známemu bol na izbu prijatý starý muž, okolo osemdesiat. Človek ktorého vrásky si zasluhujú úctu nás mladých. Bol po ťažkom páde. Na slabom tele samá modrina a odrenina. Muž len tíško trpel. Sestry ho pomocou plachty prekladajú z pohyblivého lôžka na posteľ. Pán pri pohybe sťažka zavzdychá od bolesti a pomočí sa. Reakcia sestry? Škodoradostný smiech na celú izbu a ukazovanie prstom na starého človeka, ktorému len tíško tečie slza zahanbenia po líci. Je úplne bezmocný.
Netuším kam naša spoločnosť speje... Hanbím sa za niektorých z nás. Hanbím sa, že sme ten istý druh.
